Aj vy poznáte rodičov, ktorí sa na svoje dieťa jeden deň tešili, ale na druhý po tehotenskom vyšetrení sa však to isté dieťa akoby zmenilo na cudzinca?
Krehkosť a starostlivosť
Pamätám si na Jakubka. Jeho otec mi rozprával, že keď ho prvý raz zbadal, prekvapujúco v ňom videl črty tváre staršieho syna. Udivujúce na tom bolo, že Jakubko mal približne len 12 týždňov. Nie po narodení. Bol to tehotenský vek. Bolo to spontánne a doma.
Matka mi opísala: „Po tom, čo na ultrazvuku nebolo vidieť či srdiečko bije, bol ponúknutý okamžitý zákrok na odstránenie obsahu maternice. To sme nechceli, a tak sme vlastne dostali dar môcť naše dieťa vidieť, doma ho držať na dlani a zároveň odprevadiť do neba tak, ako každého zosnulého. Manžel zariaďoval pohreb, bola to nová skúsenosť pre nás i pohrebnú službu.“
Domov aj počas umierania
Jakubko má na cintoríne svoj vlastný malý hrob. Aj tento november som nad jeho miestom zostal stáť, zadíval som sa na položené malé kvety, uvažoval, rozjímal. Keď som bol v roku 2018 pri jeho pohrebe, pamätám si, ako som v obradnej miestnosti nedokázal zadržať slzy. Moje dojatie bolo zmiešaním súcitu a zvláštnej prítomnej sily. Hudba a spev kantora, všetko. Ako bežný pohreb a predsa mimoriadny. Narodil sa už zosnulý, zrazu v malej rakve a predsa objatý atmosférou domova.
Hospicová starostlivosť
Čo som videl pri Jakubkovi, mi postupom času začínalo pripomínať to, čo som už predtým poznal pod názvom hospicová starostlivosť. Ide o komplexný prístup pokrývajúci fyzickú, psychickú, sociálnu a spirituálnu rovinu života. Hospic by mal zodpovedať celostným existenciálnym otázkam ľudského života v čase zomierania. S takým prostredím som mal skúsenosť, keď som vykonával duchovnú službu pre zomierajúcich ľudí v bratislavskom hospici.
Trpiaci sú predovšetkým tí, ktorých nie je vidieť.
Vincent de Paul
O hospicovej starostlivosti v spoločnosti nie je až tak počuť, nie je to populárna téma podobne, ako je spoločenským tabu umieranie a smrť. Chápem, že to nie sú ľahké témy, ale zdá sa mi, že hovoriť o nich je zdravšie než nehovoriť. V tejto súvislosti je zaujímavým aforizmus spisovateľa Tomáša Janovica – Ťažké veci nezľahčujme, ale hovorme o nich s ľahkosťou.
Ide hlavne o prístup
Nedovolím si hodnotiť nijakých rodičov, ktorí ťažkú situáciu riešili inak, než rodičia Jakubka.
Možno sa aj namáhali, chceli. Ale nevedeli ako. Možno chceli vedieť viac. Ale nevedeli vo svojom okolí o nikom, kto by ich odborne prijal, s pokojom a trpezlivosťou. A vypočul. A poskytol informácie, ktoré hľadali i ponúkol ruky, ktoré sprevádzali.
Uvedené svedectvo mi však prináša jeden poznatok: aj choré, ba aj zomierajúce dieťa ešte pred narodením má schopnosť vytvoriť vzťah.